Izba

Opäť sama uzavretá v izbe,

vidíš sa plakať v nástennej kresbe,

v malom zrkadle vidíš obraz svoj

a srdce s rozumom vedie krvavý boj.

Si skľúčená vlastnými pocitmi,

cítiš sa ako medzi dvoma kameňmi.

nespomínaš na minulosť, iba sedíš,

nerozmýšľaš čo bude, len telo chladíš.

Stav mysle na úrovni vyššieho sveta,

cítiš sa ako vták bez krídel, ktorý lieta,

len sedíš, v ruke pero dušou hnané,

to čo píšeš bolo osudom dané.

Malá izba stále menšou sa zdá,

cítiš sa ako gladiátor v aréne čo padá,

hľadí na tváre, smeješ sa na vlastnom osude,

vyrovnávaš sa s tým, že čo bolo už nebude.

Vstávaš a odchádzaš z prázdnej izby,

cítiš ako keby problémy zrazu zmizli,

usmievaš sa, zo života sa opäť raduješ,

vieš, že už len krásny život prežiješ.

Z dverí vychádza osoba bez starostí,

cítiš sa ako pes nad tanierom kostí,

zavrela si minulosť, smútok nechala stáť,

kým znova neotvoríš dvere, nebudeš sa báť.

Písmo básnika Slová ticha píšem na papier ťažkou rukou.Písmená sa rozmazávajú a menia svoj význam,verše tvoria celok – človeka čo prežil roky mukov,toho, z ktorého zostal len rám.Hrot pera sa kĺže po papieri ako slzy po lícach,ľahko a predsa smutne a predsa fádne.Písmo roztrasené akoby bolo v starých rukách.rýchlo a predsa pomaly a predsa ladne.Znova čítam tie isté slová a rany sa otvárajú,s mojou rozlámanou mysľou sa hrajú.Ruka píše no srdce slova nevníma,na dni dávne, na minulosť spomína.Ako je možné, že ťahom roztrhnem papier,že jedinou vetou zahodím života roky,že dakedy cítil jemnosť mojich piera teraz neznesiem ani jeho dotyky.Teraz neviem, čo je to úsmev, čo je to láskaviem len, že teraz tu som a žijem,viem, že nie som zviera ani kráska,aj to, že pravú lásku neminiem.Ako je možné, že si srdce vylievam na papiere,že pero píše a rozum slova nevníma,že každý musí prežiť ťažké lásky manierea že viera v šťastie vždy prežíva?Slová sveta píšem na papier ľahkou rukou,písmená sú jasné, nemenia svoj význam.Verše tvoria ľudí, tvoria tento svet, svet bez sĺz,a každému šťastena kladie do rúk nejeden túz.

Sen, ktorý umiera

Uprostred zúfalstva, plaču a náreku

Umiera ďalší sen, ďalší sen v človeku,

Ten, kto ho zahubil nie je nik neznámy

Ten, kto ho vymazal ničí bez zábrany

Kto to bol? Kto sa tak rozhodol?

Vo svete umelých sĺz a kamenných sŕdc,

Vo svete, kde pre človeka sen vzácny bol,

Kto svoju dušu v poučkách uvrhol?

Pýta sa seba, veď len seba môže,

Rozhliada vôkol a kričí: ,,O Bože!

“Vidíš ma, vidíš, že mi nik nepomôže,O, kto za to môže, Bože? Ktože?

Komu som stvorená, pre koho žijem?

Aká som zmätená, ako len hnijem.

Od posvätných miest svojich snov sa vzďaľujem

Sama a nik ma nebrzdí, tak volajte nech vás počujem,

Hlasy pravdy, ktoré klamstvo neznajú

Volajte,veď vlastná idey sa mi strácajú

A čo iné potom človeka robí človekom,

Ak nie sen a túžba ísť za cieľom,

V ducha presvedčení zo srdca čo vyviera,

Volajte hlasy, môj život umiera.

Plač

Kto pochopí slová vyryté v srdci,

vyryté slaným mokom tečúcim po bledom líci,

vyryté najťažším smútkom.

Ako sa dá niečia bolesť chápať

ak nik na svete neprežije čo ja,

ako sa dá vo vlastnom vnútri tápať

keď stratila som z očí obraz raja.

Vyplačem ti rieku,vplačem ti more

ak vráťiš mi môj vysnívaný raj,

vyplačem ti hviezdy aj krvavé zore

len prosím, naspäť mi ho daj.

Zo studničiek plných vody

z neovladateľného živla schopného zabíjať

by som ti dokázala postaviť k oblakom schody,

len mi môj stratený raj prosim vráť.

Stratila som ho, slzy mi ho vymyli

zo zrkadiel mojej duše,

hviezdy mojej tváre zahubili,

prebodli ich tŕňami z bielej ruže.

V mojom srdci vyplakané more zaplavilo celý svet

a z vody, zo sĺz vyrástol na poslednej hore

posledný biely kvet.

Nie som !

Požičaj mi vieru v lásku,nech cítim jej dotyky.

Skús mi podať kúsok srdcaa vymaž zlé zlozvyky.

Som len starý blázon,čo nevie čo hovorí.

Skúšam sa len citom liečiť,kým srdce nezhorí.

Viem len sama plávať v slzách ako oceán,

nechcem starej láske mávať,byť zas človekom, čo je sám.

Nie som tá,čo miluje krásuv očiach vidí lásku.

Nie som tá,čo sa s láskou každé ráno zobudí.

Nie som tá,ktorá láme srdciapolovici ľudstva.

Nie som tá,čo svoj život nenávidí.

Viem len svetom blúdiťa tieňom šliapať na päty.

Skúšam sama seba súdiť,no to dokážeš len ty.

Nech sa svet točí ďalej..

Opäť? Áno. Mestá a smog.

Preplnené ulice ľuďmi,preplnené dílermi drog.

V strede zla, smrti biedy,

stojí človek,s tvárou ako v škole kriedy.

Hľadí na nenávisť tohoto sveta,

hľadí na zmysel tohoto geta.

Prečo opäť?

Kvôli slávev bielych šatách a ružou v ruke?

Kvôli žeravej láve, ponáhľajúcej sa k búrke?

Blázni, ponorky, lietadla,

sviečky a svietidlá,

voda, zem a vzduch,

radosť, úsmev, vzruch.

Len snívať a nevidieť zlo a hľadieť svetu do očí,

len umierať s láskou,

tak málo…a nech sa svet ďalej točí.