Pocítiť prítomnosť

Ako malá som sa s nimi hrala,a teraz by som sa s nimi len zabávala.

Detstvo venujem rodičom, dospelosť deťom,ale mladosť iba im.

Často sa zaoberám tým,čo so mnou bude, ak ich stratím?

Každý z nich je pre mňa drahší,než ten chlapec najkrajší.

Vrúcne objatia a pevné stisky rúk,dostanú ma zo všetkých strašných múk.

Ráno, keď vstávam, mám pocit šťastia,

že denné i nočné mory s nimi z pamäti sa stratia.

Večer zaspávam a myslím na nich,aj život rada položím za nich.

A potom naše spoločné slzy,keď mňa, alebo ich niečo mrzí.

Problémy s rodičmi, doma i v škole,než vyplačem slané more,

pohľadia po líci, obdaria úsmevom,vysvetlovať nemusím,

naznačia pohľadom.Ak má prísť dlhodobé odlúčenie,

slzy môjho smútku sú zaručené.

Chveje sa mi celé telo keď pomyslím,

že už nikdy nepocítim ich prítomnosť,

že už nikdy nepocítim prítomnosť....

priateľov..